Štefánikova cyklomagistrála predstavuje stokilometrový cykloprechod oblasťou hlavného hrebeňa Malých Karpát. Symbolicky spája rodisko veľmi významnej slovenskej osobnosti – Milana Rastislava Štefánika, ktoré sa nachádza v Košariskách, s bratislavským Kamzíkom, neďaleko ktorého zomrel pri tragickej leteckej nehode.
Stúpanie nad rázcestím Hrabníky. Mnohé cesty na Štefánikovej cyklomagistrále vedú po veľkorozmernej šotoline, ktorá na jazdu nie je najpríjemnejšia.
Trasu cykloprechodu si môžete nakombinovať i tak, že spojíte Štefánikovu mohylu na Bradle, kde je pochovaný, s miestom spomínaného leteckého nešťastia pri bratislavskom Letisku M.R. Štefánika. Nachádza sa tam menšia mohyla, ktorá je taktiež pietnym miestom. To už by ale predstavovalo trasu výraznejšie cez 100 km.
Náš prechod z Dolných Košarísk až na Kamzík meral 105 km a nastúpali sme počas neho takmer 2900 výškových metrov. Dopriali sme si pri tom prenocovanie na Pezinskej Babe. Zároveň sme objavili prekrásne malokarpatské zákutia, ktoré pri turistickom prechode hlavného hrebeňa zostávajú skryté. Celkovo je prechod Štefánikovej cyklomagistrály relatívne málo propagovaný. Možno aj preto, že dlho nebol kompletne preznačený. Dnes si ho už môžete v pohode vychutnať a my to vrele odporúčame.
Štefánikova cyklomagistrála v kocke
- Dĺžka oficiálne označenej trasy v úseku Dolné Košariská – Kamzík: 105 km (merané podľa GPS)
- Stúpanie v úseku Dolné Košariská – Kamzík: 2841 m (merané podľa GPS)
- Náročnosť: stredne ťažká, vhodná pre horský XC bicykel s odpruženou vidlicou
- Typy povrchu: lesné cesty so šotolinou, lesné turistické chodníky, asfalty rôznej kvality
- Označenie cyklotrasy: červená cykloznačka, číslo 047, miestami bolo značenie zatreté bielou, či zelenou farbou
- Čo sa nám na trase páčilo: výhľady, rozmanitosť krajiny, variabilita terénu
Ako sa dostať na začiatok Štefánikovej cyklomagistrály?
V tomto prípade logicky všetko záleží od smeru, z ktorého chcete trasu začať. Či z Kamzíka, alebo Košarísk. Kamzík je všeobecne rýchlejšie dostupný, keďže sa nachádza v hlavnom meste, navyše neďaleko Hlavnej stanice. Odtiaľ už pomerne rýchlo vystúpate na vrchol, z viacerých možných smerov. Stačí si len vybrať. Ak máte dobrodinca, ktorý by vás zviezol autom až na vrch Kamzíka, dá sa parkovať až hore, a to na viacerých parkovacích miestach. Je to bezplatné. Priamo k bufetom, kde štartuje cyklomagistrála však vjazd povolený nie je. Je to zanedbateľný kúsok cesty od parkoviska.
Ak by ste začínali z Dolných Košarísk, s dopravou je to zložitejšie, hoci do okolitých dedín a mestečiek sa dá dostať i vlakmi. My sme si zvolili dovoz autom. Štart bol symbolicky od tzv. Národného domu Štefánikovho. Nachádza sa pri miestom kostole. Tu nájdete zhodou okolností aj príjemný pľac na zaparkovanie a vyloženie bicyklov a všetkého potrebného. V Dolných Košariskách začína i samotná červená značka Štefánikovej cyklomagistrály.
Kto by si chcel trasu symbolicky vyšperkovať, môže voliť začiatok na Bradle, pri Štefánikovej mohyle. Údajne existuje plán, že celá cyklomagistrála bude prepojená i s týmto miestom posledného odpočinku nášho významného dejateľa. Ak teda začnete tu, budete to mať ešte o pár kilometrov navyše, a najskôr vás bude čakať strmý zjazd smerom na Košariská. Na samotné Bradlo sa môžete v prípade potreby dopraviť autom po asfaltke.
Po prekonaní prvého stupáku z Dolných Košarísk. Trasa začína celkom zhurta po strmej asfaltke.
Na Štefánikovej cyklomagistrále
Dolné Košariská - Buková
Slnečný deň láka vyraziť, no my s vidinou plánovaného nocľahu, sa nikam veľmi neponáhľame. Ak spravíme 50 km za prvý deň cykloprechodu, budeme spokojní. Naložený vodou a spacími potrebami, po krátkom zjazde od kostola k začiatku cykloznačky, stúpame do prvého strmého kopca nad Dolnými Košariskami. Trasa vedie po dobrej asfaltke, obkolesenej lesom. Cyklista sa hneď na úvod pekne rozdýcha. Po dosiahnutí najvyššieho bodu prvého stúpania, nasleduje strmý zjazd, kde aj my ihneď otestujeme brzdy. Bicykel sa chová trochu inak naložený vecami, potrebnými do divočiny, a tak sa občas cítime neisto pri zjazde po drobnej šotoline, rozsypanej na asfaltke.
Rýchy zostup nás dovedie k pamätníku SNP v mieste Dvoly, rázcestie. Potom trasa zatáča doľava na lesnú cestu spoločnú s modrou turistickou značkou. Je to poriadny stupák s miestami nepríjemným rigólom, ktorý vytvorila dažďová voda. Najväčšiu strminu bicykle potlačíme. Prvé lesné stúpanie končí na Komárovej. Tu je dobré pozerať ďalšiu trasu v mape, najlepšie v mobile s GPS, či podobnom zariadení. Cykloznačky sú zvláštne poničené. Sú to len biele štvorce, akoby niekto zotrel červené céčko.
Nasleduje ďalší svižný zjazd a prekrásna cestička lesom v smere do oblasti Dobrej vody, miestami i po starodávnom násype lesnej železničky. Kto to tu nepozná, užije si skvelú jazdu. Za bodom Skalie, čiastočne Chodníkom Jána Hollého rýchlo zídeme do údolia. Nasleduje výrazná odbočka vpravo a stúpanie lesnou cestou. Cesty v tejto časti Štefánikovej magistrály sú tvorené nielen asfaltom, ale často ide o lesné cesty tvorené nepríjemnou šotolinou s väčšími kameňmi. Pre lesné mechanizmy je to možno ideálny podklad, no pre cyklistu, hoci aj na horskom bicykli ide o celkom nepríjemný materiál. Bicykel sa na takejto šotoline chová nepríjemne, až nepredvídateľne. Kolesá odskakujú a najhoršie je to v stúpaniach. Dá sa to však prežiť. Ešteže sa úseky striedajú s asfaltkami a klasickými lesnými cestami a chodníčkami.
Zanedlho sa prepracujeme k dlhému asfaltovému zjazdu príjemného sklonu, ktorý nás cez Rakovú dovedie pohodlne, takmer bez šliapania až k hlavnej ceste spájajúcej Trstín s Jablonicou. Pretraverzujeme ju a veľmi skoro znova opustíme. Nasleduje uzučký chodníček, na ktorom vás v lete vyšľahá vysoký lesný podrast a žihľava. Na rázcestí Dolná Raková, pri vlakovej stanici Buková sa občerstvíme z vlastných zásob a už šliapeme asfaltovou a neskôr lesnou cestou do kopca. Stúpanie ubehne napodiv rýchlo a je skôr tiahle ako strmé.
Pokračujeme lesným zjazdom až na Sokolské chaty. Tu sme mylne očakávali, že zrejme trasa pôjde už len nadol a potom po hlavnej ceste do obce Buková. Takto totiž vedie červená turistická značka. Cyklistická červená je o niečo krutejšia a zo Sokolských skál veľmi strmo stúpa na kopčeky nad Bukovou. O tých sme vôbec netušili. Ide o veľmi pekné kopanice, s niekoľkými chalúpkami, slivkovými sadmi a výborným výhľadom na veterné elektrárne nad Cerovou. Vidno i tamojšiu Rozhľadňu Rozbehy. Pre upresnenie uvádzame názvy týchto kopaníc. Presnejšie ide o Obulanskú a Mikulčickú kopanicu. Nachádza sa tu i Farma pod Tŕstím. Ku kopaniciam sme stúpali naozaj strmo a bicykle sme tlačili. Dobrý bajker, by to však mohol i vyšliapať. Celkovo túto odbočku cez miestne kopanice hodnotíme pozitívne. Je to pekné spestrenie a pohľadný kúsok krajiny.
Z kopaníc pokračuje veľmi strmý zjazd po nie príliš príjemnej asfaltke. Nájdu sa i výrazné zákruty. Vyplatí sa tu trocha viac opatrnosti. Asfaltka je relatívne úzka a môžete tu stretnúť autá, alebo kočíkujúce mamičky a podobne.:) Po tomto zjazde už postačí k prvej dnešnej krčme prekonať len tiahle stúpanie obcou Buková. Krčma sa nachádza priamo na hlavnej ceste vedľa potravín, čo teoreticky môžete využiť i na doplnenie zásob. Krčma mala iba obmedzenú ponuku, no pivo bolo dobré. Hydratujeme sa, doĺňame vodu a po prvej dlhšej pauze môžeme konštatovať celkom slušnú prejdenú vzialenosť. Teraz nás ešte čaká asfaltka popod Záruby a potom už len malokarpatské hory v podobe lesných ciest a chodníkov.
Pamätník SNP Dvoly. Štefánikovu cyklomagistrálu ozvláštňujú aj takéto zaujímavosti.
Na vrchole strmého lesného stúpania smerom na Komárovú. Tento úsek sme bicykle tlačili.
Komárová. Nasleduje zjazd.
Rázcestie Hrabníky. Lesom sa presúvame celkom svižne na západ.
Výšľap zo Sokolských chát. Tu začína poriadna strmina.
Obulanská a Mikulčická kopanica nad Sokolskými chatami. Pohľadná časť cyklohrebeňovky Malých Karpát, ku ktorej sa musíte prepracovať extra tvrdým stúpaním.
Na vrchole stúpania na Mikulčickej kopanici. Čaká nás rýchlozjazd smerom k obci Buková.
Zjazd do obce Buková. Na obzore najvyšší vrch Malých Karpát - Záruby.
Buková – Čermákova lúka
Asfaltka z Bukovej vedie najskôr okolo miestneho družstva a potom travezuje podhorie Zárub. Napravo si všímame odbočku k vodnej nádrži Buková, kde by sa dalo zakempovať a odreagovať, prípadne občerstviť v bufetoch. Napokon sa rozhodneme pokračovať až k rázcestiu Brezinky, kde odbáčame doľava popod hrad Ostrý Kameň, dolinou smerom na Smolenice. Po ľavici si všímame pozoruhodnú Skalnú kaplnku Panny Márie a neskôr po pravici ďalšiu možnosť na doplnenie vody – Jaskyniarsku studničku. Po extrémne suchom lete, je však výdatnosť prameňa dosť biedna. Spevnená lesná cesta sa o chvíľku oddelí od modrej turistickej značky. Smeruje doprava a neustále, tiahlo stúpa. Tentokrát popod Veterlín. Postupne sa prepracujeme na vrchol stúpania, nasleduje zjazd. Míňame Sedlo pod Veterlínom a Červenú horu, až sa dopracujeme na šotolinou pokrytú lesnú cestou popod malokarpatskú šesťstovku Čierna skala.
Ďalší úsek je celkom príjemný diaľkový presun po šotoline, až na rozkošný lesný zámoček Mon Repos. Kus cesty je spoločný s nám dobre známou turistickou červenou značkou. Na Kubašovej sa ale od nej znova odpojíme a dávame cyklistickú variantu po dobrej asfaltke, aby sme sa s turistickou červenou znova stretli ako so starým priateľom v bode Amonova lúka. Tá je dobrým miestom na táborenie s ďalším prameňom. My ju ale len obídeme a pokračujeme ďalej v smere Klokoč, ktorý ako mnoho iných výrazných vrcholov, nevhodných na cykloturistiku. Štefánikova magistrála ho obchádza po vrstevnici v podobe lesnej cesty. Odpája sa na ňu doprava, priamo v začiatku strmého stúpania na Klokoč. Tentokrát je to pohodová obchádzka a rýchlo sa dostávame za Klokoč, ktorý sa nad nami celý čas strmí po ľavici. Červenú turistickú značku opätovne stretáme v Sedle Uhliská. Obe predošlé cykloobchádzky sú oproti červeno značenej hrebeňovke len malými zachádzkami.
V Sedle Uhliská dáme menšiu prechádzku a hľadáme ďalšiu trasu. Navigácia ukazuje, že by sme sa mali vydať na južnú stranu Malých Karpát. Hrebeň totiž vedie strmo na Vápennú, ktorý je nevhodný na cykloprechod. Hoci sa tak ochudobníme o nádherné výhľady, je nám dopriate veľmi zaujímavá alternatíva v podobe nám doposiaľ neznámeho singletracku a zároveň dosť dlhého zjazdu až k rázcestiu Pod Mesačnou, Parná. Tu naša trasa bočí doprava a sme trošku vystrašení, koľko výškových metrov sme stratili zjazdom z hrebeňa. Taktiež sa nám zdá, že sme vyosení dosť na juh.
Asfaltkou sa miernym stúpaním dostaneme až na Sklenú hutu, ďalšie pekné malokarpatské miesto. Lokalita je známa pôsobením Huncokárov v minulosti. V 17. storočí tu stála dokonca významná skláreň. Veľmi sa tu nezdržíme a pokračujeme prakticky ihneď strmo do lesa. Máta nás totiž čoraz reálnejšia vidina na Pezinskej Babe, alebo aspoň na Čermákovej lúke. Predstava teplej polievky na Babe nám dodá chuti do šliapania. Na zopár ďalších úsekoch sa veru zíde. Ďalšia trasa vedie do Sedla Skalka, súbežne s modrou turistickoku značkou a v neustálej prítomnosti oplotenia zvernice. Po prekonaní stúpnania ide skôr o mierne zvlnený lesný chodník po akomsi hrebeni súbežnom s hlavným malokarpatským hrebeňom, z ktorého sme sa vcelku vzdialili. Ide o širšiu oblasť vrchola Bielej skaly.
Pred Sedlom Skalka vás ešte preverí krátke, výživné stúpanie, na terénne vyvýšeniny, kde sme bicykle tlačili. Potom už nasleduje zjazd do samotného sedla. Tu sa znova zvítame s červenou turistickou značkou, ktorá vedie na neprejazdné Taricové skaly. Bajkeri nimi zvyknú bicykle preniesť na chrbte a my sa o chvíľku dozvieme prečo volia túto alternatívu.
Držiac sa oficiálnej značky Štefánikovej cyklomagistrály, zavrhujeme možnosť prechodu Taricových skál, a odbáčame zo Sedla Skalka doprava, severným smerom. Podivne sa tak vraciame po červenej turistickej značke, čo sa nám nepozdáva, okrem iného aj preto, lebo znova klesáme z hrebeňa. Kontrolujeme navigáciu, ale Štefánikova cyklomagistrála naozaj vedie týmto smerom, aby tak vzhľadom na dostupné lesné cesty v tejto oblasti, obišla strmé Taricové skaly.
Po krátkom zjazde naša značka bočí doľava, smerom do doliny vedúcej do Rohožníka. Zjazd po lesnej, šotolinou pokrytej ceste sa napája v bode Šimková na kvalitnú asfaltku. Pokračujeme teda ďalším svižným zjazdom až po Zadné Hlinené. Výškové metre strácame tak rýchlo, až sa nám to prestáva páčiť. Stále sme však na správnej značke a tak čakáme, čo bude ďalej. Samozrejme strmý zostup nasleduje strmý, rozvláčny stupák až na Panské uhliská, ktoré sa nachádzajú na hlavnom hrebeni za Taricovými skalami. Teraz sa absolútne nevýhodná varianta obídenia Taricoých skál ukáže naplno.
Zo Zadného Hlineného odbáčame z asfaltky doľava. Dostávame sa do rezervácie, ktorej bezprostredné okolie je poznačené výraznou ťažbou dreva. Stúpame po strmej lesnej ceste, pokrytej naozaj nepríjemnou, veľkorozmernou šotolinou. Sklon svahu sa stále stupňuje, serpentíny pribúdajú a z obchádzky Taricových skál sa stáva otravná anabáza. Sem tam sme museli bicykle potlačiť a celý tento stupák nás obral o sily, ale hlavne čas. Nakoniec to vyzeralo, že budeme radi, ak sa nám podarí za svetla stihnúť aspoň Čermák.
Vidina Pezinskej Baby sa pozvoľna rozplývala. Tešiť nás môže len to, že nám pribudnú nastúpané výškové metre, čím stúpne pomyselná hodnota cykloprechodu. Inak je táto vsuvka len nezmyselnou lopotou. Oveľa lepší flow by trasa mala, ak by bola vedená cez zvernicu. My sa však slepo držíme nalinkovanej trasy. Za odmenu je aspoň pohľad na zopár pekných skál popri lesnej ceste. Tento úsek by mohol byť relatívne fajn v opačnom smere prechodu. Napokon sa predsa len napojíme na modrú turistickú značku, vedúcu z vrcholu Vysokej. V poslednom stúpaní cyklochodník ešte prehradil spadnutý mohutný kmeň. Pri rýchlom zjazde by to mohlo zaváňať problémom. Napokon sa napájame znova na hrebeň v mieste Panské uhliská.
Pokračujeme miernou, krátkou okľukou na Hubálovú. Z tade už nasleduje konečne niečo prívetivejšie. Je to síce stúpanie, no ide o veľmi pekný lesný chodníček, ktorý stúpa len veľmi mierne. Naša cykloznačka znova kopíruje červenú turistickú. Vychutnáme si krásne spätné výhľady z miest pod vrcholom Gajdoš. Po chvíľke narazíme i na menšie táborisko pri chodníku aj s ohniskom. Je neoficiálne, no je to tu pekné. Čaká nás už len rýchly presun po lesnej ceste a sme na Čermáku. Je to veľká lesná lúka s prístreškom, ohniskami a predovšetkým s kvalitným, výdatným prameňom s názvom Modranská baba. Prameň tečie i napriek dlhotrvajúcemu suchu, čo potvrdzuje jeho bohatý zdroj. Napijeme sa a pre každý prípad doplníme vodu. Čermákova lúka je oficiálnym táboriskom, no často je i lákadlom pre mnohých návštevníkov zostať tu na noc. Dnes tu je pomerne dosť ľudí, ktorí navyše robia nepríjemný hluk. To a vidina polievky, v nás definitívne podporia chuť zabojovať o Pezinskú Babu. Deň už poriadne pokročil, no veríme, že za svetla to stihneme.
Vrchol stúpania za Brezinkami. Jedno z tiahlych stúpaní po asfaltke.
Výhľad z vrcholu stúpania nad Brezinkami. Väčšina Štefánikovej cyklomagistrály je ukrytá v lese, preto občasný výhľad veľmi poteší.
Sedlo Uhliská. Nachádza sa pod Vápennou, ktorú obídeme dlhým oblúkom.
Koniec úvodného stupáku nad Sklenou hutou. Patril k tým viac strmým.
Na modrej turistickej značke smerom do Sedla Skalka. Štefánikova magistrála je v týchto miestach totožná s turistickým chodníkom. Vedie popri plote zvernice.
Cestou do Sedla Skalka. Z jednej strany les, z druhej nie príliš sympatické, rozpadajúce sa oplotenie zvernice.
Záver zjazdu zo Sedla Skalka k rázcestiu Šimková. Z výšky 525 m na 418 m. A ešte klesneme.
V nepríjemných stúpaniach nad Zadným Hlineným. Ide o dosť nepraktickú obchádzku Taricových skál.
Úsek tesne pred Pánskymi uhliskami. Uzatvárame ním nepríjemnú obchádzku Taricových skál.
Panské uhliská. Konečne vytúžený smerovník vo výške 600 m.
Pekná jazda z Hubálovej smerom na Čermákovu lúku. Konečne je jazda znova o čosi svižnejšia.
Neoficiálne táborisko v závere stúpania z Hubálovej. Na Čermák je to už doslova na skok.
Čermáková lúka – Pezinská Baba
Vyrazíme teda smerom ku Skalnatej, ktorá sa ako väčšina vyšších častí hrebeňa, obchádza. Tiahlym, kratším stúpaním, traverzom po vrstevnici cez les a krátkym svižným zjazdom, sa dostaneme k odbočke doľava. Tá sa nachádza tesne pred strmým stúpaním na Skalnatú. Nasleduje rýchly zjazd k rázcestiu Pod Skalnatou. Tu už sa napojíme na vytrvalostnú vrstevnicu obchádzajúcu skupinu malokarpatských sedemstoviek – Skalnatú, Čertov kopec, Jágrovú a Javorinu. Prechádzame takmer 200 výškových metrov popod hrebeňom. Táto vrstevnice nie je úplne náročná, no nie je ani celkom zadarmo. Je pokrytá šotolinou. Vzhľadom na to že sa blížime k hranici 80 km šliapania a v nohách máme okolo 2000 nastúpaných metrov, musíme sa trochu premáhať. Nepríjemný je najmä záverečný krátky stupák z bodu Pod sedlom Javorina do samotného sedla Javoriny. Odtiaľ nás čaká traverz poslednej sedemstovky na trase – Čmeľka. Pokračujeme v podobnom duchu ako na predošlej obchádzke, teda lesnou cestou so šotolinou. Už sa celkom šerí. Napokon sa dostávame k bodu, z ktorého je to viac-menej non-stop zjazd do vytúženého sedla Pezinská Baba.
Kto to tu nepozná, treba si dávať pozor pri križovaní hlavnej cesty, ktorá vedie cez Babu. Je tu pomerne zlý výhľad na premávku. Krátky záver vedie už len miernym stupáčikom k bufetom lyžiarskeho strediska na Babe. My po celom dni využívame všetky možnosti pohostenia. Teda najskôr Chatu Korenný vrch a potom bufet na parkovisku. Došlo i na vytúženú polievku, čím pozdravujeme milú pani z chaty, ktorá nám ju bola ešte ochotná ohriať. Napokon skladáme hliníkové kosti našich dvojkolesových tátošov a taktiež naše schránky pri jednej z opustených chatiek. Noc je pokojná, bezveterná a teplá, čo padne vhod. V noci prehodíme aj zopár slov a až kým sa prebijeme k skorému ránu za neustáleho dupotu, zrejme kuny na povale chatky.
Obchádzka malakorpatskej sedemstovky Skalnatá. Začína sa krátkym zjazdom.
Pod sedlom Javorina. Dalo by sa tu i prespať, no nás láka neďaleké pivo na Pezinskej Babe. Postačí obísť Čmeľok.
Pezinská Baba. Odtiaľto nás čaká záverečných 25 km na Kamzík.
Pezinská Baba – Biely kríž
Vstávame za svitania, zjeme, čo je potrebné, aby sme to neťahali ďalej. Čaká nás už len asi 25 km dlhý úsek na Kamzík s pár kratšími stúpaniami. Poväčšine má však trasa klesajúci charakter. Aj preto tento smer prechodu radi volia bežkári. Počasie je ďaleko zamračenejšie a my dúfame, že sa dostaneme k bufetom Bieleho Kríža skôr, ako nás dostihne dážď. Snáď bude otvorené a doprajeme si rannú kávu. Posledný deň nášho minidobrodružstva začíname krátkym, no kvalitným stúpaním z Pezinskej Baby, ktoré sa hodí na úvodné rozdýchanie. Neskôr mierne stúpame lesom, až kým sa dostaneme k výživnému a medzi miestnymi dobre známemu stúpaniu na Konské hlavy. Celý tento úsek bicykle tlačíme. Stúpanie navyše znepríjemňuje dosť široký a hlboký rigól uprostred lesnej cesty. Ak by bol povrch rozbahnený, výstup by sa zmenil na dosť nezáživný.
Konské hlavy jednoznačne identifikujeme podľa navešaných handrových hláv na tunajšom smerovníku. Pokračujeme zjazdom a tešíme sa na príjemné pasáže, ktoré nasledujú v podstate až na Biely kríž. Ide prevažne o sympatické lesné chodníky, identické s červenou turistickou značkou. Výnimkou je, ako je to už na Štefánikovej cyklomagistrále zvykom, obchádzka najvyššieh vrchu tejto časti – Somára. Trasa po Biely Kríž zahŕňa zopár menších stúpaní. Nie je to však nič zásadného. Prevažujú zjazdy. V tejto časti sa môže vyskytnúť veľký počet bajkerov i turistov, keďže trasa medzi Kamzíkom a Pezinskou Babou je veľmi populárna. My sme však vyrazili skoro ráno a tak tu nie je ani nohy. Stretáme len srnky, ktoré vyliezajú z lesného prítmia. Úsek po Biely Kríž nám šiel nad očakávanie dobre. Bolo zjavné, že ak cyklista prekoná ťažšie úseky na Pezinskú Babu v rozumnom čase, dokáže svižnou jazdou doraziť na Kamzík aj vrámci jedného dňa. Určite je to reálne. Záleží len na vás, či máte chuť si prechod rozložiť a možno si ho viac vychutnať.
Postupne míňame Tri kamenné kopce pri vojenskom obvode a čoskoro bočíme vľavo do traverzu Somára. Ide o širokú lesnú cestu, ktorá je mierne zvlnená. Zanedlho sme na Kozom chrbáte a po pár kilometroch a po svižnom prechode Cúrskeho potoka cez vratkú lavku i na Salaši. Tu sa naša trasa križuje s asfaltkou na Biely kríž a vieme, že k bufetom, podľa možnosti s rannou kávou, to už máme na skok. Zostáva prekonať stúpanie za asfaltkou až sa postupne dostaneme k Silnického prameňu a Jurskému jazeru, ktoré je po lete totálne vysušené. V oblasti prameňa Vydrice už nás čaká len rýchly zjazd k Bielemu krížu. Prejdenú časť od Pezinskej Baby možno hodnotiť ako veľmi peknú.
Na Bielom kríži všetko ešte len vstáva, no kávy sa nám dostane. Dokonca poteší i kapustnica s divinou. Celkovo zvláštna kombinácia, no sme spokojní.
Romantická čistinka za Pezinskou Babou. Pekných hrebeňových úsekov je až po Kamzík množstvo.
Konské hlavy. Veru, v stúpaní, ktoré sem vedie z Pezinskej Baby sa narobíte ako kone. My sme bicykle potlačili.
Záver obchádzky najvyššieho vrcholu západnej časti Malých Karpát - Somára - 649 m. Cyklotrasa tu vedie po mierne zvlnenej vrstevnici. Traverz je rýchly.
Biely kríž. Populárne miesto medzi množstvom cyklistov. Občerstvenie je tu k dispozícii takmer non-stop.
Biely kríž - Kamzík
Zostáva prekonať už len pár kilometrov na Kamzík, z ktorých väčšina je zjazd. Vychutnáme si hlavne ten po asfaltke z Bieleho kríža. Tu odporúčame dobre si pozrieť, ktorou asfaltkou schádzate. Jedna z nich totiž vedie do Rače. Je potrebné schádzať tou, ktorá je viac napravo. Dlhší úsek po kvalitnej asfaltke končí na rázcestí Pekná cesta, Spariská. Z tohto úseku spomenieme aspoň najobľúbenejšie miesta ako Dolný Červený kríž, čo je fajn lúka s veľkým prístreškom a ohniskami, alebo prameň Zbojníčku, kde je možné načerpať vodu.
Zo Sparísk sa znova dostávame na lesné cesty a chodníčky totožné s červenou turistickou trasou. Najskôr je potrebné prekonať výrazné stúpanie. Znova je ide však o pomerne krátku záležitosť. Celkom rýchli presun lesom napokon ukončíme napojením na finálnu asfaltku. ktorá nás dovedie až tesne pod vrchol Kamzíka. Napojíme sa na ňu pri druhom rázcestí Pod Chlmcom. Asfaltka je takou čerešničkou na záver celej cyklotrasy. Ide o dlhé stúpanie, miestami aj celkom strmé. Ak je teplo, nie je to na záver nič príjemné. No o to viac si vychutnáte pivo v bufetoch v cieli. My sme sem naopak dorazili tesne pred príchodom dažďa, ktorý nám celý tento záverečný úsek z Pezinskej Baby visel nad hlavami. Kto má záujem, môže si ešte vyšliapať k televíznej veži na Kamzíku, kde sa dá i najesť a užiť si výborný výhľad z neobvyklej reštaurácie na Bratislavu a ďaleké okolie. My sme to vynechali a spokojní s ďalším prežitým minidobrodružstvom v Malých Karpatoch sme si priťukli pivom v poctivom plaste. Stálo to za to.
Záverečné metre Štefánikovej cyklomagistrály tesne pred Kamzíkom. Už len zvládnuť záverečný stupák tesne pod vrchol.
Kamzík, bufety. Štefánikova cyklomagistrála sa nám vydarila bez nehôd.
Náročnosť Štefánikovej cyklomagistrály
Všeobecne sa dá cykloprechod Štefánikovej cyklomagistrály poňať ako jednodňový, alebo viacdenný podnik. Priemernému cyklistovi v dobrej kondícii by mal na jej prejdenie pohodlne stačiť víkend. Ak si chcete prechod vychutnávať a ozvláštniť táborením na pekných miestach, môžete si ho ľubovoľne rozložiť. Aj takáto akcia by mala svoju hodnotu, keďže pekných miest a vhodných táborísk je po ceste viacero. Ide napríklad o vodnú nádrž Buková, lúku Čermák, alebo Biely kríž, alebo Dolný Červený kríž.
Čo sa týka non-stop jednodňovky, mala by sa dať zvládnuť za 10 hodín času. Je to však len niečo pre zdatných bajkerov. Využiť sa pri tom dajú viaceré možnosti občerstvenia, či už v obci Buková, na Pezinskej Babe, alebo Bielom kríži. Po ceste je i viacero prameňov, ktorých polohu odporúčame si naštudovať. K najlepším patrí prameň Modranská baba na Čermákovej lúke. Naopak počas suchých období, vás môžu niektoré pramene sklamať.
Náročnosťou sa prechod Štefánikovej cyklomagistrály môže zaradiť medzi cykloprechody pre skúsenejších bajkerov, ktorí už majú čo-to najazdené v lesnom teréne. Vyžaduje si istú dávku kondície. Je lepšie ísť sem po viacerých kratších cyklotúrach. Technicky nie je špeciálne náročná, no hodí sa mať natrénované zjazdy. O to viac si to užijete. Samozrejme, naložený bicykel sa bude chovať inak a pocítite to práve v zjazdoch. Vo výšľapoch si zamakáte, prípadne na niektorých budete bicykel aj tlačiť, čo však celkový čas na prejdenie trasy nejak výrazne nepredĺži. Trasu by sme neodporúčali rodinám s menšími deťmi. S tými väčšími, ak si trúfate, bude možno lepšie trasu rozložiť na 2-3 dni.
Cyklotrasa je tvorená prevažne lesnými cestami, asfaltkami a turistickými chodnikami. Najnepríjemnejšími sa nám v tomto smere zdali lesné cesty pokryté hrubou šotolinou, predovšetkým vo východnej časti pohoria. Asfaltky mali rôznu kvalitu. Najkrajšie boli lesné chodníčky, na ktorých odporúčame brať ohľad na peších turistov, keďže po nich často vedie i turistické značenie. Najčastejšie sa budete pohybovať po hrebeňovej červenej turistickej značke.
Máme za to, že Štefánikovu cyklomagistrálu si najviac užijú aktívni bajkeri, ktorí vo svojom okolí hľadajú zaujímavý horský cykloprechod s vyzývavými mierami a trochou prírodnej romantiky k tomu. Ocenia ho i cyklopohodári, ktorí obľubujú viacdenný bikepacking.
Po prekonaní Hubálovej smerujme krásnym výšľapom smerom k Čermákovej lúke. Ide o cyklochodník príjemného sklonu. Opatrne, je totožný s tým turistickým.
Aký bicykel a vybavenie si zobrať na Štefánikovu cyklomagistrálu?
V našom prípade sme Štefánikovu cyklomagistrálu šli vo dvojici, pričom použité bicykle boli dosť odlišné. V jednom prípade išlo o starší trekový bicykel, zatiaľ čo v druhom o nový cross-coutry bicykel. Uchytenie batožiny bolo v prvom prípade klasické, formou cestovnej cyklotašky na nosiči nad zadným kolesom. V druhom prípade bola použitá ľahká výbava a bikepackingová cyklobrašna upevnená na riaditkách a k tomu menší batoh.
Najväčší rozdiel bol v brzdách – kotúčové vs klasické gumičkové, v plášťoch – úzke trekové plášte vs širšie XC plášte a odpruženie vo forme vidlice. Oba bicykle trasu zvládli k spokojnosti, pričom najväčšie rozdiely boli badateľné pri zjazdoch. Dobré odpruženie a brzdy robia svoje. Samozrejme sa prejavila i váha toho-ktorého bicykla v stúpania. Záverom preto môžeme zhodnotiť, že ideálom na túto trasu bude zrejme ľahký XC horský bicykel s odpruženou vidlou, no ak taký nemáte, dá sa sem vyraziť i s niečím, čo je dostatočne sprevodované a dá sa použiť v ľahšom teréne.
Z výbavy na víkendový prechod sa vyplatí okrem spacáku a karimatky, zobrať GPS navigáciu s dobrou mapou, i veci na kritické opravy bicykla. Na ostrej šotoline počas rýchlych zjazdov sa zdalo, že každú chvíľu príde defekt. Od veci nie je lekárnička a oblečenie na zateplenie, napríklad ľahká bežecká bunda a podobne.
Hodí sa osvetlenie bicykla. Stan sme nebrali, nakoľko popri trase je viacero prístreškov a jedna noc nie sa dá prežiť v pohode aj bez neho. Vhodnejšia môže byť ľahká celta. Čo sa týka obuvi, jeden člen výpravy volil trekové sandále a druhý XC tretry. Ideálom vzhľadom na občasné tlačenie môžu byť cykloturistické tretry s podrážkou vhodnejšou na peší výšľap.
Oddych na Bielom kríži. Bicykle to prežili bez technických problémov. Maximálne nám odletela karimatka z nosiča.
Možnosti prespatia, opekania a ubytovania
Trasa Štefánikovej cyklomagistrály ponúka množstvo možností na prespatie. Ideálnymi miestami sú Čermákova lúka, prípadne vodná nádrž Buková. Dá sa tam pohodlne táboriť s vlastnou výbavou. Na Čermákovej lúke je dobrý prameň – Modranská baba a pri vodnej nádrži sú zase bufety. Je však potrebné k nej mierne zísť z trasy. Čo sa týka štartu v oblasti Košarísk, je nutné sa vopred poobhliadnuť po lokálnych možnostiach ubytovania, ak by vám vznikla takáto potreba. V oblasti Bratislavy tento problém takmer odpadá.
Ak by ste si chceli prechod cyklomagistrály spríjemniť opekaním, na trase nájdete nepreberné množstvo možností. Ohniská nájdete napríklad na spomínanej Čermákovej lúke, ale aj na mnohých ďalších miestach priamo popri trase.
Čermákova lúka. Azda najpraktickejšia možnosť táborenia priamo na trase Štefánikovej cyklomagistrály. Nachádza sa tu výdatný prameň - Modranská baba.
Kedy absolvovať Štefánikovu cyklomagistrálu?
Štefánikova cyklomagistrála sa vyplatí absolvovať, kým je dostatočne teplo. Dá sa vtedy vyraziť naozaj naľahko. S pohľadu krásy prírody, je oblasť Malých Karpát nádherná na jeseň, alebo začiatkom jari. Spravidla keď sa čerstvo zmení ročné obdobie. Počas nášho neskorého letného prechodu sa nám špeciálne páčili dozrievajúce sady na kopaniciach. Počas horúceho leta prechod neodporúčame, nakoľko v stúpaniach sa lepšie bojuje v miernejšom počasí.
Bodka za Štefánikovou cyklomagistrálou na Kamzíku. Priťukneme si a v tom začína pršať.
Tipy na výlet a atraktivity v blízkom okolí
- Štefánikova mohyla na Bradle – miesto posledného odpočinku Štefánika
- Mohyla pri Letisku M.R. Štefánika – miesto Štefánikovho leteckého nešťastia
- Vodná nádrž Buková – príjemná možnosť na relax pri vode
- Čermákova lúka – oficiálne malokarpatské táborisko s dobrým prameňom
- Skalnatá – mierna zachádzka vás privedie na prekrásnu malokarpatskú sedemstovku
- Somár – najvyšší bod Malých Karpát v západnej časti, ponúka výborné výhľady
- Televízna veža na Kamzíku – ponúka možnosti na kvalitnú gastronómiu a skvelé výhľady
Informácie
- Autor článku: Martin Kiňo
- Autor fotografií: Martin Kiňo
Poznámka redakcie: Opisovanú lokalitu (lokality) sme osobne navštívili a zdokumentovali prostredníctvom fotografií. Informácie v článku predstavujú náš subjektívny názor, prezentujú naše zážitky a slúžia predovšetkým na usmernenie. Preto ich použitie v praxi je len na vašom zvážení a na vlastné riziko. Pred návštevou každej lokality je nevyhnutné si zistiť, či sa na ňu nevzťahuje návštevný poriadok, ktorým sa treba riadiť.