Kultový vrch Kľak v Malej Fatre mala byť naša medzizastávka zo Žiaru nad Hronom smerom na Kysuce. Na parkovisko vo Fačkovskom sedle sme dorazili ešte pred obedom a hneď sme aj vyrazili, keďže nás neskôr čakala ešte jedna zastávka v Súľovských skalách (chceli sme pozrieť Skalný budzogáň a Žibrid).
Na pamiatku sme si z Kľaku odniesli snáď pol kila blata :D Nebyť niekoľkých zablatených úsekov, topánky by sa pravdepodobne leskli čistotou.
Vrchol Kľaku je vidieť priamo z parkoviska, takže sme mali dobrú predstavu, čo nás čaká. Kľak sa fotogenicky vypína nad ostatné kopce a zaujme hlavne svojím tvarom. Má podobu hranatého skalného telesa, ktoré vystupuje z korún stromov okolitého lesa.
Cesta ubiehala vcelku rýchlo, no napriek tomu nás hneď v úvode predbehlo niekoľko ľudí, ktorí mali asi o 30 rokov viac než my. Až sme si zrazu pri nich pripadali akýsi „starí“. Jednoducho výlety si užívame, neponáhľame sa a rovnako to bolo aj v tomto prípade (mizerná kondička za to určite nemôže). Každopádne z nášho pohľadu nám cesta ubiehala fakt rýchlo..... aspoň teda prvých 15 minút :)
Po chvíli totiž prišli prvé strmšie terény. V tom možno nebol ani tak problém, pretože sa nejednalo o nejaké veľké prevýšenie. Túru nám však začal dosť znepríjemňoval klzký povrch. Nedávno tu určite muselo pršať a po šmykľavých kamienkoch sa nekráčalo úplne najpohodlnejšie. Čo však bolo ešte horšie, bolo blato, ktoré sa začalo objavovať čoraz častejšie. V niektorých miestach to bolo doslova na bahenné kúpele. To medzi okoloidúcimi turistami spôsobovalo značné znechutenie. Na druhej strane blato v ľuďoch vyvolávalo aj istý druh spolupatričnosti s množstvom veselých situácií, keďže ľudia sa prirodzene zgrupovali pred najviac zablatenými miestami a o zablatenej ceste viedli družné rozhovory.
Bolo vcelku vtipné sledovať turistov predierajúcich sa mazľavou substanciou. Tí šikovnejší prešli úseky po klzkých konároch, iní sa nevyhli zaboreniu v blate. Najväčšiu zábavu robil párik českých turistov v šušťakoch a bielych botaskách, ktorí začali mierne panikáriť. Od prichádzajúcich ľudí, ktorí išli oproti sa dozvedeli, že ich čaká ešte niekoľko horších úsekov. Rozhodli sa preto vyškriabať svahom na hrebeň a vyhnúť sa takto zablateným miestam. Stretli sme ich potom až na vrchole s približne 20 minútovým omeškaním a vraveli, že meniť trasu bol dosť blbý nápad :)
Čo sa nás týka, tak jeden z nás zapadol do blata pri výstupe hore, druhý pri zostupe dole. Odniesli si to naše topánky a ponožky. Pred vstupom do auta sme potom obuv poctivo čistili. Z toho plynie ponaučenie, že niekedy sa oplatí so sebou nosiť náhradnú obuv. Človek totiž nikdy nevie, do čoho a v akej intenzite stúpi :)
Po bahennej zábavke sme vyšli na peknú lúčku s názvom Revánske sedlo. Pár minút sme si tu oddýchli a následne sa vybrali ďalej. Chodníky už boli normálnejšie a na samotný vrchol sme z lúky došli ani nie do hodinky. Cestou sa nám už nič zaujímavé neprihodilo. Viac menej nemalo ani čo, pretože cesta stále pokračovala lesom. Do mierneho vytrženia nás dostal kratučký úsek, kde bolo pomedzi stromy vidieť na samotný Kľak.
Začiatok túry z Fačkovského sedla. Prvých pár metrov pôjdete týmto chodníčkom, popri peknom smrekovom stromoradí.
Zblatieva sa. Výlet na Kľak nám trochu znepríjemňoval zablatený terén. Hlavne v niektorých úsekoch sa jednalo o vcelku adrenalínovú záležitosť :)
Turistický chodník, alebo bazénik pre prasiatka? :) V istých častiach už niektorí turisti zvažovali, že sa vrátia naspäť, alebo zablatené úseky obídu po hrebeni
Reváňske sedlo (1184m). Prvá medzizastávka, zhruba v polovici trasy. Predstavuje príjemnú lúčku. Je to jediné odlesnené miesto, ktorým budete prechádzať. Ďalšie začína až tesne pred vrcholom Kľak.
Výhľad na Kľak. Po ceste nie je príliš veľa výhľadov, keďže sa ide prevažne hustým lesom. Občas sa však vyskytne okno v korunách stromov s výhľadom na Kľak. Môžete si tak obzrieť miesto, kam smerujú vaše kroky.
Približne 400 metrov pred Kľakom končí les a my sme sa ocitli na odlesnenom hrebeni. Miesto začínalo byť veľmi fotogenické a tak sme porobili viacero fotiek a pomalým tempom sme došli na vrchol.
Samotný vrchol prekvapil svojou rozlohou. Keďže je vrchol skosený, je tu dosť miesta. Na počudovanie sa mnohí turisti tlačili pod vrcholovým krížom, hoci pohodlne sadnúť sa dalo aj na okolitých skalkách ktoré tu vystupujú na povrch. No veď čo môže byť krajšie, než rozbaliť si rezne s chlebom na obed, pod slovenským dvojkrížom na malebnom vrchu :). Keď sme pri tom obede, tak na ten svoj som sa veľmi tešil. Čakali ma chlebíčky, ktoré ostali ešte od rána. V bruchu mi už riadne vyhrávali muzikanti. Sadli sme teda na neďalekú skalu z ktorej bol pekný výhľad a začal som vybalovať veci. Nakoniec som zistil, že obed som zabudol kdesi v aute. No paráda. Ešte že som mal so sebou aj stravu poslednej záchrany - sojovú tyčinku, ktorú si vždy beriem so sebou.
Po obede/neobede sme ešte narýchlo pochodili po vrchole. Ešte raz sa pokochali parádnymi výhľadmi a rezko sa vybrali naspäť. Podobne ako pri ceste hore, tak aj cestou dole nás prebehlo niekoľko rodín. Tentokrát s atletickými postavami v ultra-termo modernom oblečení, že sa za nimi len tak zaprášilo. A to mali so sebou deti, ktoré mohli mať tak 8-9 rokov. Len tak si skákali pomedzi kamene a korene stromov ako srnky. Vtedy som sa vyčítavo obrátil na kamaráta a ironickým spôsobom mu povedal, že ako im to ide od ruky, a nám ako to nejde. Odpoveďou bolo, že on je preborník na rovinatý terén a nie na terén kopcovitý. To že sme išli dole kopcom bola už druhá vec :).
Sebavedomie nám však zdvihol uplakaný chlapček s nervóznou mamičkou a s vtipnými hláškami typu „Mami a kedy už tam budeméé?“ a „Mne sa nechce, ja nikam nejdem“ a pod.. Zaspomínali sme si vtedy aj na naše detstvo, keď sme boli rovnakí a dané formulky opakovali veľmi často. Teda my sme takí aj dnes, ale keď už sme sa rozhodli písať články pre PlanetSlovakia.sk, tak na výber moc ani nemáme :)
Cestou naspäť nás opäť čakala lúka na Revánskom sedle, tento krát sme sa tu však nezastavili. Nasledovali blatové úseky, ktoré sme už pomaly začali aj ignorovať a blato sme len tak prefrčali aj za cenu špinavej obuvi. Čochvíľa sme už boli na parkovisku vo Fačkovskom sedle a čistiac topánky špinavé od blata sme sa tešili na ďalší výlet, ktorý nás v ten deň čakal. A ja som si konečne mohol dať svoj vytúžený obed :).
Na vrchole je rušno. Z nejakého dôvodu sa vždy turisti zvyknú rozbaliť priamo na vrchole, pokiaľ možno pod krížom, či iným vrcholovým symbolom.
Východná strana Kľaku. Táto strana je viac skosená a nie je taká strmá, ako severná a západná strana. Výhľady týmto smerom sú však rovnako pekné.
Typicky nevhodná obuv na turistiku. Nejak tak to dopadne, keď sa vyberiete v mestskej, vychádzkovej obuvi niekam na túru :)