Kremenec je hraničné miesto medzi Slovenskom, Poľskom a Ukrajinou a je zároveň najvyšším bodom Bukovských vrchov, s nadmorskou výškou 1221 metrov. Predstavuje tiež najvýchodnejšie miesto Slovenskej Republiky (východnejšie na Slovensku už nič nie je). Aby toho nebolo málo, tak Kremenec je zasadený v nedotknutej prírode Stužického pralesa, ktorý je zaradený v zozname svetového dedičstva UNESCO. Jednoducho Kremenec je akousi miestnou kultovou záležitosťou.
Kremenec, ako najvyšší bod Bukovských vrchov neleží prekvapivo na Slovensku. Na Slovenskej strane nájdete len rázcestie s názvom Kremenec, ktoré je osadené mohutným žulovým monolitom. Rázcestie sa nachádza v nadmorskej výške približne 1208 metrov (nám GPS ukazovalo 1204m). Vrchol samotný je potom pár minút pešo východnejšie, na poľsko-ukrajinskom hrebeni.
Hraničný stĺp na Kremenci, na slovensko-poľsko-ukrajinskom trojmedzí. Vrchol Kremenca sa nachádza za stĺpom, cca 200 metrov na kopci
Ak ste sa pri potulkách Slovenskom rozhodli navštíviť tento trojhraničný bod, tak vás dopredu upozorňujeme, že sa nejedná o výhľadový vrchol. Výhľady tu znemožňuje okolitý les. Je však niekoľko ďalších vrcholov v bližšom okolí, ktoré sú výhľadovo zaujímavejšie. Doménou túry na Kremenec je najmä prechádzka zdravým, stále pôvodným pralesom. V rámci Bukovských vrchov sa totiž budete pohybovať Národným parkom Poloniny, konkrétne časťou Stužica, ktorá predstavuje národnú prírodnú rezerváciu s najvyšším stupňom ochrany. Miesto je pod názvom Stužica – Bukovské vrchy zapísané v zozname Svetového prírodného dedičstva UNESCO. Preto ak budete prechádzať lesom a obdivovať mohutné prastaré bukovo-jedľové porasty vedzte, že sa pozeráte na jedno z mála, ešte (relatívne) nedotknutých miest človekom na Slovensku.
Ako pikošku môžeme ešte uviesť, že Národný park Poloniny, vrátane Kremenca predstavuje jednu z oblastí, s najnižším stupňom svetelného znečistenia na Slovensku. Jedná sa teda o najtmavšie územie našej krajiny. Kremenec a okolité kopce sú preto skvelou voľbou na pozorovanie hviezdnej oblohy.
Kremenec nepatrí do kategórie extrémne navštevovaných vrcholov, avšak svojich fanúšikov si určite nájde. Na vrchole budete zrejme konfrontovaní s nejakými ľuďmi. Počas túry stretnete možno zopár Slovákov a ak ste na poľsko-slovenskom hrebeni tak o niečo viac Poliakov. Turisti sa koncentrujú hlavne pod vrcholom na hraničnom trojmedzí pri žulovom monolite. Ak vás túra na Kremenec zlákala, tak pokiaľ vychádzate z Novej Sedlice, pripravte sa na približne poldňový výlet. Stúpa sa prevažne do kopca počas celej trasy, takže túra je skôr určená pre tých, ktorí aspoň pár krát do roka kamsi vybehnú a majú aspoň ako-takú kondičku. My sme si výlet na Kremenec užili. Navyše to bolo prvé trojhraničie, ktoré sme na Slovensku navštívili.
Strom ponechaný napospas svojmu osudu. Popadané stromy sú prerezané v miestach, kde spadli na turistický chodník. S priechodnosťou by preto nemal byť väčší problém.
Pri riečke Stužica. Jedná sa o pár metrov široký potok.
Ako sa dostať do Novej Sedlice ?
Do Novej Sedlice sme mali možnosť prísť autom, ale aj medzimestskou dopravou. V tomto smere jednoznačne víťazí dopraviť sa sem autom. Každopádne, obidve varianty predstavujú zaujímavý zážitok, najmä ak cestujete naprieč celou krajinou. Čo si budeme nahovárať, jednoducho ste na absolútne krajnom východe Slovenska, takže prísť sem je vcelku výzva.
Medzimestskou dopravou
Veľkou nevýhodou polohy Novej Sedlice je dostupnosť z hľadiska vnútroštátnej dopravy. Na vlak rovno zabudnite. Železničná trať totiž končí v Stakčíne, čo je obec kúsok za Sninou. Autobusové spojenie však existuje, no spoje sú skôr občasnejšie ako časté. Zo Sniny sem premávajú autobusy každé 2-3 hodiny. Pokiaľ ste sa predsa len rozhodli ísť do Novej Sedlice medzimestskou dopravou, tak základom je dostať sa vlakom či autobusom do Sniny a odtiaľ potom autobusom do Novej Sedlice. Ak ste zo západu, povedzme z Bratislavy, tak sa pripravte na celodenný výlet Slovenskom v dĺžke až 14 hodín.
Takýto výlet si môžete spríjemniť prostredníctvom zaujímavej cesty rýchlikom, pričom prespíte v spacom vagóne. Výprava do Polonín tak nadobudne priam dobrodružný charakter. Okrem toho sa príjemne vyspíte. Ráno stačí vyskočiť z vlaku v Humennom a odtiaľ sa dostať do Sniny. V tomto meste budete s batohmi takmer naisto predstavovať objekt záujmu miestnych obyvateľov. Turisti tu zrejme nie sú bežní a tak sa s vami istotne dajú do reči, ako sa to stalo nám.
Pravá expedícia však začína až počas cesty autobusom. Okrem toho, že oproti Bratislave sú v Snine v pseudoreštaurácii na stanici absolútne iné (o dosť nižšie) ceny rôznych pochutín, ako napríklad párky, priamo v autobuse sa pomaly cítite ako cudzinci, pretože reč tunajších obyvateľov je úplne iná ako kdekoľvek na Slovensku. Ide o jedinečnú miešaninu ruštiny, poľštiny a slovenčiny. Ťažko jej porozumieť, ale dohodnete sa. Autobusom sa dostávate do čoraz neobvyklejšej krajiny, akoby veľmi vzdialenej. Hoci do Novej Sedlice to nie je až taká diaľka. Špeciálne sme to pocítili, keď sme sa vracali späť do Sniny. Zdalo sa nám, že sa vraciame nekonečne dlho, akoby sme boli niekde veľmi ďaleko. Každopádne dojmy si odnesiete jedinečné. V tomto je asi zaujímavejšia práve cesta autobusom.
Autom
Dopraviť sa do Novej Sedlice autom je naopak príjemný zážitok, hlavne čo sa času týka. Základ je rovnaký - dostať sa do Sniny, z kade vedie do Novej Sedlice asfaltka. Je to zároveň jediná prístupová hlavná cesta pre autá. Kvalita vozovky je vcelku fajn. Rozbitejšia bola možno len na niektorých miestach. Nič však čo by stálo za výraznejšiu zmienku. Tlmiče na aute sme si nezničili :).
Po ceste sme navštívili zo záujmu niektoré obce – ako napr. Ulič, Uličské Krivé, Zboj a tiež si spravili kratučkú zachádzku do Ruského Potoka. Človeku sa málokedy podarí navštíviť takéto odľahlé kúty a tak sme to chceli následne aj využiť, keď už sme tu. Vcelku nás prekvapila početnosť policajných hliadok. Mnohé z nich boli zrejme pohraničné. Našťastie nás po ceste žiadna nezastavila.
Čo sa týka parkovania, tak auto zvykneme parkovať čo možno najbližšie k turistickej trase. V Novej Sedlici sa nám to podarilo, kdesi skoro na konci dediny, pri posledných budovách, priamo na červenej značke. Bolo tam menšie parkovisko. Parkovalo tam len jedno auto českej poznávacej značky, takže ostatné miesta boli voľné. Česi sú skutočne všade, aj v najodľahlejšom kúte Slovenska :).
Ako sa dostať na Kremenec?
Vo všeobecnosti je Kremenec zo slovenskej strany najlepšie dostupný z Novej Sedlice. Sú samozrejme aj ďalšie varianty, napríklad prejsť po slovensko-poľskom hrebeni, prípadne sem vyraziť z Poľska, no predpokladáme že väčšina domácich turistov sem pôjde práve z Novej Sedlice.
Z Novej Sedlice vedú na vrchol dve značky – červená a zelená. Červená je rýchlejšia a vedie priamo na Kremenec. Zelená smeruje na Čiertiaž, čo je hora na hrebeni Bukovských vrchov a z tade sa potom po slovensko-poľskej hranici, po červenej značke dostanete na Kremenec. Je to menšia obchádzka, avšak po ceste narazíte na niekoľko miest, aj s peknými výhľadmi. Ako ideálna voľba, ak máte čas po celý deň, je spraviť si kombinovaný okruh po červenej a zelenej značke. Vystúpate z Novej Sedlice po červenej značke na Kremenec. Z tade sa dostanete po hrebeni na Čiertiaž a naspäť po zelenej do Novej Sedlice. My sme sa na Kremenec i z neho vybrali len po červenej značke, kvôli nedostatku času. Preto sa budeme venovať viac popisu touto trasou.
Po červenej.. Na Kremenec sa najrýchlejšie dostanete po červenej značke z Novej Sedlice
Na Kremenec z Novej Sedlice po červenej turistickej značke
Červenou trasou nám výlet trval približne 3,5 hodiny na vrchol a cca 2,5 hodiny sme kráčali späť. Samozrejme, časy sa môžu rôzniť v závislosti od rýchlosti výstupu a zostupu. My sme šli priemerným tempom, s občasnými zastávkami. Ak plánujete na Kremenci stráviť nejaký čas, tak celkovo si môžete na túru rezervovať 6-8 hodín, podľa toho akú máte kondičku.
Na Kremenec sa takmer nepretržite stúpa. Za tie 3,5 hodiny prekonáte prevýšenie približne 800 metrov. Vzhľadom na to že zhruba v polovici trasy idete jeden kratší úsek z kopca, ktorý si musíte následne opäť vyšľapať, celkovo počas túry našľapete takmer 1000 výškových metrov. Takže, kto nemá rád stúpania, tu má jednoducho smolu. Našťastie stúpanie je väčšinu trasy pod prijateľným sklonom. Najhorší je asi posledný úsek, kde začína slovensko-ukrajinská hranica. Netrvá však dlho a predstavuje akúsi poslednú výzvu, ktorú treba počas výletu zdolať.
Na trase sme s orientáciou nemali žiaden problém. Značenia sú viditeľné a sú tam kde majú byť. Počas výstupu sme prekvapivo ani raz nezablúdili (čo sa nám nie vždy podarí). Chodníčky sú dobre priechodné a technickejšie pasáže tu v podstate nie sú. Možno tak v jednej časti sme narazili na akési kamenné more, kde bolo potrebné pozerať pod nohy, ale ináč veľká pohoda.
Lesnou cestičkou. Trasa je veľmi dobre schodná, bez ťažších technickejších úsekov
Zaujímavo riešený smerovník. Temný vŕšok je rázcestie zhruba uprostred trasy
Aj tu sa ťaží drevo?
Vcelku nemilo nás prekvapil úvod trasy, ktorý prechádzal miestami, kde sa očividne ťaží drevo. Tu sme videli zopár ťažobných strojov a popílené stromy. Miesto bolo označené ceduľkou, že tu prebieha ťažba a približovanie dreva. Našťastie to bol jediný „škaredý“ úsek po ceste. Následne sa totiž dostávate hlbšie do lesa, kde už stopy po ťažbe neuvidíte.
Stopy po ťažbe dreva. V úvode trasy prejdete aj touto lokalitou
Stužica
Ani nie v polovici trasy budete prekonávať jeden menší hrebeň, cez ktorý musíte prejsť. V týchto miestach sa ocitnete pred tabuľou s nápisom Národná prírodná rezervácia Stužica. Tu sa už môžete tešiť na príjemný okuľahodiaci lesík v pôvodnom stave, bez ľudských zásahov. Zaujímavé je to, že les, ktorým budete prechádzať nie je „brutálna“ divočina ako sme si pôvodne mysleli. Napríklad väčšiu divočinu sme zažili pri výlete Čergovom cez Veľkú Javorinu. Čergovský les nám prišiel viac stiesnenejší a divokejší. Tento v rámci Polonín bol o niečo viac „vzdušnejší a cukríkovejší“. Ale tak, možno je to len vec vkusu...
Ešte kúsok pred ceduľou s nápisom prírodnej rezervácie je akýsi minivysielač. Je na ňom namontovaný satelit a solárny panel. Okolo sú kamery o čom informuje aj nápis, že objekt je monitorovaný. Tak sme si robili srandu, že či sa náhodou nejedná o nejaký Wi-Fi hotspot. No bohužiaľ, na žiadnu WiFinu sa nám pripojiť nepodarilo. Každopádne bola by to vcelku „haluz“, mať internet uprostred panenského lesa v najodľahlejšom kúte Slovenska... Ale nie, je to blbosť, internet do lesa nepatrí ;)
Idylický chodník uprostred pralesa. V týchto miestach je prechádzka lesom vyslovene zážitok.
Stužický prales. Miestne lesy sú typické najmä bukovými a jedľovo-bukovými porastmi
Pri Stužickej rieke
Chvíľu za vstupom do prírodnej rezervácie cesta klesne do údolia, kde budete konfrontovaný s menšou riečkou s názvom Stužická rieka. Jedná sa o väčší potok, slušne sa v niektorých miestach zarezávajúci do terénu. Kde-tu, tak potok vytvoril aj niekoľko metrov vysoké strmé brehy. Tie prepája približne 20 metrov dlhý mostík. Tu sme konečne stretli prvých turistov, ktorí sa rovnako ako my, poberali na Kremenec. Jednalo sa o mladý párik Slovákov s batohmi. Pár krát sme sa ešte stretli pri výstupe. Spomínali, že idú prespať kamsi na hrebeň Bukovských vrchov.
Most cez Stužickú rieku. Most nie je vyslovene nutné použiť, keďže sa dá prejsť i po kameňoch cez riečku (ak v nej nie je veľa vody)
Pod mostom. Riečka v týchto miestach vytvára niekoľko metrov hlboké riečne koryto
Posledné kilometre..
Od riečky Stužica vedie trasa na Kremenec už len do kopca. Po ceste môžete obdivovať najmä majestátne stromy a všadeprítomný pokoj. Samotná riečka vytvára tiež peknú scenériu pri pohľade do údolia. Nás ešte zaujali rôzne zvyšky popadaných stromov. Tie v Poloninách ostávajú napospas svojmu osudu, na rozdiel od iných lesov na Slovensku, kde sa kalamitné drevo ťaží vo veľkom.
Možno 1,5 kilometra pred Kremencom narazíte na skalnatejší lesný terén, ktorý pripomína kamenné more. V jeho útrobách narazíte na prameň, ktorý patrí zrejme Kamenistému potoku. Táto oblasť je vskutku zaujímavá. Odtiaľ to už na vrchol nie je ďaleko. Čochvíľa sa ocitnete na slovensko-ukrajinskej hranici, o čom budú svedčiť dva nevysoké stĺpy v národných farbách. To už sa budete štverať do značne strmého kopca a posledných pár sto metrov sa riadne zapotíte. Na konci vám bude odmenou miesto, kde sa stretáva slovenská, poľská a ukrajinská hranica – Kremenec.
Pohľad do údolia okolo Stužickej rieky. Ide o vcelku fotogenické miesto
Vyvrátený strom. Kolobeh lesa v priamom prenose.
Kamenné more. Skríži vám cestu v poslednom úseku trasy
Takmer na Kremenci, na slovensko-ukrajinskej hranici. Posledných niekoľko sto metrov pred cieľom je slušný stupák.
Na Kremenci
Na lokalitu Kremenca sa môžeme pozerať rôzne. Jednak ide o trojhraničný bod a jednak ide o vrchol, ktorý je však o niekoľko sto metrov vyššie. To sme po pravde, netušili keď sme tam boli. Za Kremenec sme brali hraničné miesto so žulovým objektom. Takže ak chcete mať kompletku, keď už budete na mieste, nezabudnite si vybehnúť pár metrov východnejšie na kopec. Malo by tam byť značenie, alebo aspoň nejaká kóta, že sa nachádzate na vrchole. Vrchol však leží na území poľsko-ukrajinskej hranice a nie na území Slovenska.
Väčšina turistov každopádne smeruje svoje kroky k trojmedziu. Na mieste je na podstavci osadený asi trojmetrový žulový stĺp v tvare trojbokého hranola. Na každej stene je vyznačený štátny znak – Ukrajiny, Slovenska a Poľska. Hraničný stĺp bol vyrobený v roku 2000 firmou KAMEŇOPRIEMYSEL - Spiš a. s. Spišské Podhradie. Na Kremenci bol osadený 6. septembra 2000. Priviezla ho sem letka Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
Zaujímavosťou trojmedzia je, že okrem hraníc troch štátov, sa tu stretávajú hranice troch národných parkov. Na Slovensku sa jedná o Národný park Poloniny, ktorý zaberá veľkú časť Bukovských vrchov. Z poľskej strany je to Bieščadský národný park (poľ. Bieszczadzki Park Narodowy) a na Ukrajine Užanský národný park (ukr. Ужанський національний природний парк/Užanskij nacionaľnij prirodnij park).
Na Kremenci je prekvapivo rušno. Hoci počas našej túry sme stretli len dvoch Slovákov, na vrchole sa vystriedalo desiatky turistov. Väčšinou sem prichádzali po hrebeni a z poľskej strany, a nie z Novej Sedlice, ako sme išli my. Počuť bolo najmä poľskú reč a potom slovenskú. Na mieste bolo aj zopár Čechov, no paradoxne z Ukrajiny sme tu nevideli (a nepočuli) nikoho.
Pokiaľ máte času nazvyš, predĺžte si výlet a z Kremenca si skočte do Poľska na Wielku Rawku. Je to výhľadový vrchol, ktorý je podľa smerovníka vzdialený od Kremenca približne 45 minút. Vymažete tak výhľadový deficit, pretože na Kremenci výhľady nie sú. My sme veľa času nemali a tak sme sa poberali po krátkom oddychu po červenej značke naspäť do Novej Sedlice. Ak sem pôjdeme niekedy nabudúce, Wielku Rawku isto nevynecháme.
Fotografia musí byť.. Monolit na Kremenci má tvar trojbokého hranola a výšku +- 3 metre. Vyrobený je z žuly.
Turisti na Kremenci. Na vrchu je prekvapivo rušno, hoci sme cestou na Kremenec takmer nikoho nestretli.
Prameň s ohniskom
Neďaleko Kremenca je prameň aj s ohniskom. Upozorňuje na to šípka pri hraničnom stĺpe. Zo záujmu sme sa narýchlo vybrali toto miesto preskúmať. Ohnisko je len provizórne. Ťažko povedať, či sa jedná o oficiálne ohnisko. Hneď vedľa je studnička, krytá kamennými blokmi s kamennou strieškou. Z internetu sme zistili, že prameň môže byť v lete vyschnutý. Počas našej návštevy bol prameň minimálny. Na to že tu nájdete vodu sa preto netreba spoliehať!
Ohnisko na Kremenci. Na mieste je možné si opekať, kúsok od Kremenca je totiž ohnisko. Hneď vedľa je prameň.
Prameň pod vrcholom Kremenca. Leží pár desiatok metrov od hraničného stĺpu. Navedie vás k nemu šípka
Zaujímavosti v okolí
- Wielka Rawka – veľmi pekný výhľadový vrchol v Poľsku. Ani nie hodinku cesty od Kremenca
- Obec Zboj – nájdete tu vojenský cintorín vojakov z prvej svetovej vojny.
- Kostol sv. Michala archanjela v Uličskom Krivom – tento drevený kostolík nájdete pri hlavnej ceste v pekne upravenom areáli
- Obec Ulič – v obci nájdete viacero zaujímavostí. Napríklad galériu miniatúrnych drevených kostolíkov. Za zmienku tiež stojí miestny vojenský cintorín. Nad obcou je potom ešte menšia expozícia s názvom Dvere do Polonín.
- Drevené kostolíky v Topoli a Ruskom Potoku – môžete si sem spraviť zachádzku ak ste sa vybrali do Novej Sedlice autom.
- Vyhliadka na vodnú nádrž Starina – miesto nad hlavnou cestou s výhľadom na vodnú nádrž
- Drevený kostolík v obci Jalová – ďalšia z atraktivít pri ktorej sa môžete zastaviť, ak idete do Novej Sedlice autom. Jedná sa o vskutku fotogenický, maličký kostolík.
